Celý život sa snažila zapadnúť a byť ako ostatní, aby si nikto nevšimol, že je plachá a citlivá, pretože také vlastnosti sa necenili. „Naozaj nepomôže, keď niekomu poviete, že niečo príliš prežíva a nech si to tak neberie, alebo mu poviete, aby sa nehanbil. Ako to mám spraviť?“ pýta sa česká grafička, výtvarníčka a autorka niekoľkých kníh Lenka Blažejová.
Je vysokocitlivá introvertka s hlbokými skúsenosťami so stratou. Prišla o tri deti, v jednom prípadne išlo o zamlčané tehotenstvo. Ešte predtým prišla o dvojičky narodené v šiestom mesiaci, ktoré prežili tri a štyri dni v inkubátore. „Museli sme sa rozhodnúť, či chceme, aby sa o ne začala starostlivosť. Bez toho by sa podľa vtedajšieho zákona stali nemocničným odpadom, a to pre nás bolo neprijateľné,“ spomína.
Jej najnovšia kniha hovorí o vysokej citlivosti, predchádzajúca o strate dieťaťa a jednu napísala a nakreslila o menštruácii. Teraz pracuje na knihe pre deti, ktorým sa rozvádzajú rodičia, lebo aj to je skúsenosť, ktorú sama ako 10-ročná prežila.
O každej strate človek podľa nej potrebuje hovoriť a musí si ju „odsmútiť“.
S Lenkou Blažejovou sa rozprávame o:
- vysokej citlivosti, jej prejavoch a o dospievaní s vysokou citlivosťou;
- radách, ako komunikovať s vysokocitlivými deťmi;
- bolesti po strate troch detí a o tom, čo jej v tom období pomáhalo;
- menštruácii ako tabu téme, o ktorej urobila knihu, aby ju dievčatá nevnímali ako niečo „hnusné a špinavé“.
Je náročné otvorene hovoriť o tom, že ste vysokocitlivá?
V minulosti áno, teraz už nie. Vyrastala som za komunizmu a vtedy sa nehovorilo o nejakých slabostiach. Radšej sa všetci tvárili, že ťažké veci neexistujú. Celý život som sa snažila zapadnúť, aby na mne nebolo vidieť, že som plachá alebo citlivá, hoci som sa tak vnímala už od detstva.
V tej dobe sa ani nevedelo, že môžete mať citlivejšiu nervovú sústavu. Vysokú citlivosť začala skúmať až v 90. rokoch psychologička Elaine Aron. Nejde o diagnózu, že ste divní alebo chorí, len všetko silnejšie vnímate a rýchlejšie sa zahltíte. Je nás zhruba 20 percent zo všetkých ľudí. Keď som na túto tému poukázala v knihe Cíťa, prišli od ľudí krásne reakcie, že sa v tom našli a že sú radi, že v tom nie sú sami. Že som pomenovala to, o čom si oni mysleli, že tým nikto okrem nich netrpí.
Čo je na tom najťažšie? Prečo ste sa aj vy radšej snažili zapadnúť, než by ste mali ukázať svoju skutočnú tvár?
Rolu hral aj strach z odsúdenia, ale najmä akýsi vnútorný kritik, ktorého má asi každý človek. Tento sebakritik nás chce chrániť, tak nám neumožní prejaviť naše slabosti. My introverti a vysokocitliví ľudia máme tento vnútorný hlas veľmi silný, bráni nám v otvorení sa. Sú v nás bariéry, ktoré nám neumožnia hovoriť o tom, čo prežívame. Keď si človek nájde blízkych ľudí, ktorí sú na tom podobne, tak je to veľká podpora. Zrazu máte prostredie, v ktorom sa cítite bezpečne. Vidím veľký posun, že sa to v dnešnej dobe zlepšuje.
Kedy k vám vnútorný kritik najviac prehováral?
Najťažšie to bolo v puberte. Vtedy som sa úplne uzavrela a nerozprávala. Detstvo bolo fajn, vyrastala som v rodine výtvarníkov, takže rodičia podporovali moju kreativitu a v tom som sa cítila dobre. Jediný problém bol, že som nebola priebojná a nevedela som sa veľmi presadiť. Lenže potom, keď som mala desať rokov, ma veľmi ovplyvnil rozvod mojich rodičov. Spojilo sa to s dospievaním, ktoré je samo osebe náročné. V mojom vnútri sa dialo veľa vecí, ale namiesto ventilovania pocitov som ich smerovala proti sebe. Vnímala som samu seba ako divnú, hnusnú, nehodnotnú. Asi sa vtedy spojilo to, čo som prežívala, so zvýšenou citlivosťou.
Nerozprávali ste sa vtedy s nikým o rozvode rodičov?
Bola taká doba – o pocitoch sa nehovorilo. Bol vo mne však veľký nevyjadrený smútok, asi som nevedela, ako ho prežiť. Okrem toho, nemala som na to ani slová. Navonok som pôsobila normálne, ale vnútri som zvážnela a necítila som sa dobre. Škola bola šedivá, učiteľky veľmi prísne a autoritatívne, nebolo to vôbec podnetné prostredie. O svojich pocitoch som sa naučila rozprávať až omnoho neskôr.
Čo by ste z vlastnej skúsenosti poradili rodičom vysokocitlivých detí, keby sa vás opýtali, ako majú komunikovať so svojimi deťmi? Ako môžu dieťaťu pomôcť vyjadriť sa?
Ľudia to myslia v dobrom, ale naozaj nepomôže, keď niekomu poviete, že niečo príliš prežíva a nech si to tak neberie, alebo mu poviete, aby sa nehanbil. Ako to mám spraviť? Takže možno empatické otázky sú fajn, ale tlačiť na rozhovor nepomáha. S dieťaťom jednoducho treba len byť, prejaviť záujem. Nie úzkostlivo, ale pozorovať ho a snažiť sa byť vnímavý rodič. Keď ste vysokocitlivý človek, na dieťati veľa vecí vycítite. Keď ako rodič prechádzate nejakými ťažkosťami, je dobré to dieťaťu s ohľadom na jeho vek povedať, pretože to aj tak vníma. A možno sa vás na to neopýta, aby vás to nezranilo.
Ako sa ešte prejavuje vysoká citlivosť okrem tejto vnímavosti, o ktorej hovoríte?
Človek všetko viac prežíva, aj to pozitívne, aj to negatívne. Veľa vecí beriem vážne, ale na druhý deň sa mi už nezdajú také tragické. Mnoho vysokocitlivých ľudí má aj nejaké nadanie. Často sme veľmi empatickí, ale potom môžeme mať problém s hranicami. Viem sa vcítiť do druhých ľudí, lenže sa v tom niekedy strácam a potom neviem, čo je moje a čo ich prežívanie. Niektorí ľudia to vedia vycítiť a môžu nás ľahko manipulovať. Veľa vysokocitlivých ľudí je zároveň introvertných, vraj približne len 30 percent je extrovertných.
Pre vás teda musí byť náročné aj sledovať spravodajstvo. Ako spracovávate napríklad vojnu proti Ukrajine?
Keď vypukla vojna, akurát som pracovala na knihe Cíťa a vojna ma úplne paralyzovala, nebola som vôbec schopná pracovať. Vysokocitlivý človek sa musí odstrihnúť od správ alebo si dať nejaký limit na sledovanie. Napríklad určité obdobie správy sledujem, ale keď cítim, že ma to veľmi rozhodí, tak potom istý čas nečítam a viem, že to dôležité sa ku mne dostane.
Práve v knihe Cíťa toto všetko vysvetľujete. Pre koho je vlastne určená, pre deti alebo skôr pre dospelých?
Asi pre každého. Necielila som na nejakú vekovú kategóriu. Prečítala som veľa psychologických kníh a snažila som sa tie informácie zhrnúť hravou a odľahčenou komiksovou formou, vďaka čomu je to prístupné deťom aj dospelým. Práve od detí a dospievajúcich mám pekné reakcie, že im kniha pomáha. Presne tak som sa ju snažila urobiť, aby priniesla to, čo by pomohlo mne, keby som sa k nej ako dieťa dostala.
Dala som tam aj príklady ľudí, ktorí v ťažkých chvíľach našli svoju vnútornú silu. My vysokocitliví ľudia si totiž pripadáme veľmi krehkí, ale často niektoré situácie zvládame veľmi dobre. Uviedla som tam napríklad Viktora Frankla alebo Edith Evu Egerovú, ktorá ako dospievajúca prežila Osvienčim a až po mnohých rokoch začala hovoriť o tom, čo prežila. Napokon, keď bola päťdesiatnička, sa z nej stala terapeutka. Chcela som vyslať nádej a odkaz, že v tom nie sme sami, že v sebe máme dary a môžeme sa o ne podeliť.
Vy sama ste prešli veľmi náročnými obdobiami v živote. Stratili ste tri bábätká. Ako ste túto stratu spracovávali?
Prišla som o dvojičky v šiestom mesiaci. Žili v inkubátore tri a štyri dni. Museli sme sa rozhodnúť, či chceme, aby sa o ne začala starostlivosť. Bez toho by sa podľa vtedajšieho zákona stali nemocničným odpadom, a to pre nás bolo neprijateľné. Takže boli v inkubátore, ale kládla som si otázku, či ich zachraňovať za každú cenu alebo či ich smrť bude milosrdná. Bolo veľmi ťažké ich tam vidieť. Vyrovnávala som sa s tým rôzne. Pomáhalo mi o tom hovoriť aj to, že som mala malú dcéru, o ktorú som sa starala, aj práca.
Ani vaše ďalšie tehotenstvo nevyšlo.
Nie, bolo zamlčané. Nečakala som, že sa to zopakuje a že prídem o ďalšie dieťa, takže vtedy som bola najviac na dne. Jedna žena ma nasmerovala k tomu, aby som sa z tejto skúsenosti vykreslila. Strata dieťaťa je veľmi náročná a pomáha prežiť si ten smútok. Je to rana, ktorú treba vyčistiť, ona sa potom zahojí. Ak to len niekam zatlačím a tvárim sa, že to neexistuje, tak to tam zostane a môže sa vracať.
Aj vo vašej predchádzajúcej knihe Môjmu bábätku hovoríte ženám, ktoré prišli o dieťa, aby si to „odsmútili“. Ako na to?
Ja som chodila na výtvarnú vysokú školu, na ktorej som paradoxne kresliť prestala, pretože som sa veľmi porovnávala s ostatnými a môj vnútorný kritik vyhodnotil, že mi to až tak nejde. Ale po strate detí, keď mi bolo najhoršie, mi to bolo úplne jedno. Cítila som obrovskú autenticitu a zvláštnu slobodu. Žiaľ, smútok, bolesť, hnev, všetko som dávala zo seba von na papier a začalo sa mi uľavovať. Bolo mi vnútorne lepšie, a hoci som to nečakala, o tri mesiace som otehotnela. Počas tehotenstva som mala obavy, ale bolo to v poriadku a mám syna.
Keď deti vyrástli, tak som cítila, že by som sa k tej skúsenosti chcela vrátiť. Preto som sa stala laickou poradkyňou projektu Prázdná kolébka organizácie Dlouhá cesta. Stretávala som sa s rodinami, ktoré tiež prišli o bábätko, a napadlo mi, že by som urobila taký denník, kde sa s tým dieťatkom môžu rozlúčiť, môžu mu napísať list, vypísať sa z tých emócií, sú tam aj omaľovánky, môžu sa vykresliť, jednoducho vyrovnať sa s tým tvorivým spôsobom. Nehovorím, že to pomáha každému, ale mnohým áno. Mimochodom, na Slovensku je organizácia Tanana, ktorá veľmi pekným spôsobom pracuje s rodičmi po strate bábätka.
Otvárate témy, o ktorých sa nezvyklo hovoriť. V spojení s tým, že ste vysokocitlivá, nebáli ste sa toho, ako to ľudia prijmú a aké dôsledky to bude pre vás mať?
Niekto mi poradil, aby som na knihy urobila verejnú zbierku, čo bol pre mňa akýsi coming out, mala som zrazu zviditeľniť svoj príbeh a seba. Cítila som sa hrozne, ale potom sa zbierka spustila a ľudia to neuveriteľne zdieľali na sociálnych sieťach. Na štvrtý deň sa potrebná suma vyzbierala a napokon sa vyzbieralo ešte násobne viac. Zdalo sa mi to ako zázrak, že som vyšla von s tabu témou a zrazu to bolo prijaté. Veľa žien mi ďakovalo.
Odvtedy skúšam otvárať témy, o ktorých sa nehovorí, a myslím si, že by sa malo. Už viem, že sa s tým nemusím schovávať a že otvoriť sa je obrovská úľava. Človek sa zrazu nemusí pretvarovať, že je silný, sebavedomý, a zrazu je sila v tom, že zdieľa svoju krehkosť. Nie je to o tom, že sa chcem sťažovať, ale len jednoducho ukázať, aká som. Do kníh sa snažím dávať nádej a aj ľahkosť.
Mňa veľmi zaujala aj vaša kniha o menštruácii, takisto téma, o ktorej sa nehovorí alebo hovorí len veľmi málo. Prečo ste si túto tému vybrali?
Som grafička a robím grafickú úpravu kníh. Zhodou okolností som upravovala veľa kníh o menštruácii, kde som sa dočítala veľa pozoruhodných informácií, a chcela som ich poslať ďalej nejakou jednoduchou formou a vtipným vizuálnym podaním. Táto téma je stále veľmi zaťažená, hoci sa doba mení.
Kedysi to bolo horšie, my sme nemali žiadne knihy o menštruácii. Mne mama dala knihu Děvčátka, na slovíčko, ktorá bola v tej dobe jediná svojho druhu. Po rokoch som si ju znovu kúpila a čudovala som sa, aká musela byť tá doba šialená, keď sa mi toto vtedy zdalo zaujímavé. Boli tam tri strany o menštruácii, taký technický opis, o hygiene, že je dôležité sa umývať a že o tom vôbec netreba hovoriť s kamarátkami. Mňa to chytilo nepripravenú v škole v prírode, hrozne som sa hanbila.
Aký odkaz o menštruácii odovzdáva dievčatám vaša kniha?
Že je to niečo prirodzené a pekné. Neviem, či to každý vníma ako niečo veselé, ale jednoducho to k nám patrí. Chcela som tam dať aj zaujímavé informácie, napríklad o indickom podnikateľovi, o ktorom nakrútili aj bollywoodsky film Pad Man. Na indickom vidieku nemajú veľmi prístup k vložkám a on vynašiel lacný prístroj, na ktorom si ich ženy môžu vyrábať. Keď nemali vložky, tak ani nechodili z domu. Teraz ich majú a ešte si ich výrobou aj zarobia.
Niekoľkokrát ste povedali, že sa situácia zlepšuje, ľudia sa učia otvárať a hovoriť o svojich pocitoch, otvárajú sa aj tabu témy, ale ešte stále máme na čom pracovať. Kam by ste chceli, aby sa spoločnosť dostala? V akom svete chcete, aby žili vaše deti?
Želala by som si, aby sa nám darilo zvládať svetové aj osobné krízy. Vysokocitliví ľudia sú veľmi kreatívni a vedia nájsť rôzne riešenia, takže by bolo skvelé, aby sa ich nebáli zdieľať so svetom a viac si verili. Priala by som si, aby spoločnosť i školy kládli väčší dôraz na vzťahy a aby deti mali dobré informácie. My sme nemali skoro žiadne, ale dnešné deti ich majú až príliš, takže pre ne môže byť ťažké vybrať si a zorientovať sa.
Tiež by som chcela, aby sme vedeli komunikovať a spracovávať smútok a stratu. Teraz pracujem na knihe, ktorá má deťom pomôcť zvládnuť rozvod rodičov. Ja som vtedy, keď sa moji rodičia rozviedli, mala v hlave veľký zmätok a nemala som možnosť si to „odsmútiť“, ale pritom to je strata, ktorú treba „odtrúchliť“. Želala by som si, aby sa moje deti vedeli v sebe zorientovať lepšie ako ja v detstve. A hlavne, aby sme žili v mieri, to je moje najväčšie prianie.
Text: Kristina Böhmer, foto: Pavel Ovsík